Aj keď bol včera Silvester, ja som mala pochmúrnu náladu. a tak som napísala FF-ku. veď čítajte...

Ja... ani neviem, ako to začalo. V jedno ráno som sa prebudil a počul som zreteľné zvuky z izby môjho brata. Boli to výkriky chalana a baby. Vzdychy. Dúfal som, že je to len nočná mora. Ale keď tie zvuky neutíchali, išiel som sa pozrieť(nakuknúť) do jeho izby. Zbadal som ich. Spolu oddychovali po náročnom ráne. Po líci mi stiekla slza. Ešte včera ráno som tam takto pri ňom ležal ja a dnes tam už má nejakú babu. Neverím tomu. Toto všetko zavinila jedna obyčajná hádka. Prekliata hádka, ktorá sa ani nemusela vyvinúť, keby som nebol taký naliehavý. Ja somár. Toto som si zavinil. Nie. To zavinil on. Môj brat. Moje dvojča donedávna moja životná láska. A za chvíľu moja posmrtná láska. Viem, čo chcem urobiť. Presný opak názvu našej jednej pesničky. Skočím. Ale nie len tak. Bude to brilantné. Ukážem mu, ako veľmi ho milujem a nikdy ho neprestanem milovať. Aj keď mi spravil to, čo spravil. Podviedol ma. Vyspal sa s nejakou ľahkou babou, čo mu skočila do náruče, keď sa niekde opil. A predsa mi prisahal, že ma miluje, že ma nikdy neopustí, že som mu najdrahší na svete. Že ma nenahradí žiadne dievča na svete. A ja som mu to veril. Ja hlupák. Veril som jeho slovám, ktoré ma tak často sklamali, ale ja som im odpustil a dovolil, aby ma sklamali ešte raz. Posledný krát. Naozaj už posledný. Idem ešte napísať list svojej mame a.. jemu. Nech vie, ako som sa cítil. Všetko ostatné mám už pripravené. Mali sme ísť oslavovať niekde neviem kde, malo to byť prekvapenie pre mňa. Zaobstaral som pyrotechniku. A teraz ju aj patrične využijem. A pekne pred jeho očami. Mama odišla s jej novým priateľom do Álp sa lyžovať a nás nechala samých. Bolo to také jednoduché. Pomaly sa blížila polnoc. Celý deň som bol zavretý vo svojej izbe. Ani raz nezaklopal, či žijem. Stále tam mal tú svoju pipku. A ja som písal listy. Už ma dosť bolela ruka, ale mne to nevadilo. Ešteže som sa zbadal o jedenástej večer. Chcel som to spraviť presne o polnoci. Budem slávny. Ešte slávnejší, ako som bol doteraz. Bolo už pol dvanástej, keď som prišiel do záhrady so všetkým a začal som to tam rozkladať. Brat s tou jeho štetkou ma nemohli vyrušiť, boli až príliž zaujatí sami sebou. Začal som si rozkladať moje zásoby pyrotechniky a pripravil som si ešte jeden veľmi dôležitý predmet. Na návode som si prečítal, že pyrotechnika vybuchne 20 sekúnd od zapálenia jej knôtov. Mal som na sebe svoje najlepšie oblečenie, dokonale upravený zovňajšok a všetko ostatné. Bol som na to pripravený, ale stále som sa veľmi bál. Ale tešil som sa na to, ako budem lietať. Áno, tešil som sa. Boli dve minúty do začiatku nového roka a do môjho nového začiatku. Začal som na seba privezovať všetku pyrotechniku. Triasli sa mi ruky. Bodaj by nie. Minúta. Skontroloval som upevnenie. Trištvrte minúta. Chytil som do ruky zapaľovač a žiletku, aby to bolo ešte efektívnejšie. Pol minúty! Už len 10 sekúnd a zapálim knôty. 20 sekúnd do nového roku. Začal som rýchlo zapaľovať knôty pyrotechniky. Už sa to nedalo zastaviť. Všetko bolo zapálené. Začal som sa smiať. Hystericky smiať. Niekde v diaľke som počul skoré ohňostroje.15 sekúnd. Hoci bolo vonku hrozne zima, mne bolo horúco. Moje vlasy začali horieť. Ale ja som sa smial. Už mi bolo všetko jedno. 10 sekúnd. Neuvedomoval som si, čo sa teraz stane. 5 sekúnd. Chytil som žiletku. 3 sekundy. Silne som rezol. Veľmi to bolelo, ale ja som si bolesť neuvedomoval. Iba oslobodenie. Sekunda. Buch. Ozvalo sa niekde podo mnou. Vsnášal som sa. Lietal som! Bolo to krásne. Ale- bol som duch. Uvedomil som si to vtedy, keď som videl vystreliť moje už bezvládne telo do výšky a popadať jeho kusy dole na zem. Bol som voľný. A zrazu som počul prenikavý zdesený výkrik môjho brata. Asi ma uvidel. Áno. Pozrel som sa dole a uvidel som ho. Tá štetka utiekla, lebo sa zľakla. Ale on si kľakol a začal srdcervúco plakať. Zrazu mi ho prišlo ľúto. Vedel som, že jeho plač je naozajstný. "Nieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee!" počul som ho kričať. A po mojej tvári mi stiekla slza. Slza šťastia. Že ma mal naozaj rád. "Nieeee! Prosím. Neopúšťaj maaaaaa. Prosím nie teraz! Milujem ťa! Milujem ťaa!" Vznášalo sa vzduchom medzi výstrelmi ohňostrojov z celého mesta. "Poď. Ideme." Ozvalo sa zrazu za mnou. "Kto ste?" spýtal som sa toho divného pána celého v bielom. Tiež sa vznášal. "Boh. Poď. Nechal som sa ťa pozerať až príliž dlho na to, kto teraz si." "Kto teraz som?" "Si duša, ktorá úmyselne a predčasne opustila svoje telo." "A čo teraz so mnou bude?" "To sa dozvieš onedlho." Posledný krát som sa pozrel na môjho srdcervúco plačúceho brata-dvojča a musel som odísť. Už navždy...
Už aj ty máš twincest