O mne:
Meno: Elizabeth Parker Angel
Vek:16 rokov
Dátum narodenia:31.3.1991
Miesto bydliska: u mamininej najlepšej kamarátky Simone(prechodné bydlisko,lebo tam chodím na gymnázium)
Najlepšia priateľka:Mandy
Stav v láske: už rok a 3 mesiace bezhlavo zamilovaná do Simoninho syna Billa
Deň ako každý iný. Slnko svietilo a ja som vstávala aby som išla do školy. Neznášam školu. Prišla som do kuchyne a raňajky už boli na stole. Zdalo sa mi, že tento deň bude taký ako ostatné,ale potom Simone povedala: "Dnes prídu Bill a Tom." Ja som len vyjavene zízala na ňu. Ešte šťastie,že bola otočená. Potom pokračovala: "Zostanú tu dva alebo tri týždne,lebo majú voľno. Však ti to nevadí?" To bola blbá otázka! Ako by mi to mohlo vadiť, že príde Bill, že ho znova uvidím? "Nebude ti to vadiť?" spýtala sa znova. "Nie."odpovedala som krátko a rýchlo. "Dobre. Idem sa obliecť, umyť a pôjdem do školy. Takže ahoj Simone."povedala som jej. Keď som bola v škole,nemohla som sa sústrediť poriadne na to, čo nám učitelia hovorili. Stále som myslela iba na jedno. Na to, že príde Bill. Bezhlavo som si písala a kreslila do zošita iba samé srdiečka len s jeho menom. Bola som taká zaneprázdnená kreslením, že som si nevšimla učiteľku, ktorá kráčala rovno ku mne. Zastala nado mnou a rovno na celú triedu povedala:"Slečna Elizabeth, keby ste sa mohli sústrediť na to, čo rozprávam a nie kresliť srdiečka pre vášho milovaného!" Celá som očervenela a chcela som sa prepadnúť pod zem. Celá trieda sa smiala. Už som si myslela,že tento deň nemôže dopadnúť horšie. No mýlila som sa. Našej učiteľke nemčiny zavolala Simone, že mám prísť domov. Bola som celkom rada, že nemusím trčať v škole a počúvať poznámky mojich spolužiakov. Deň bol ešte horší ako v škole. Pred nosom mi ušiel autobus a ďalší išiel iba o hodinu a pol. Takže som sa vybrala pešo. Tie 2 km mi pripadali ako večnosť. Keď som prišla domov vedela som, že to nebude lepšie,ale nechcela som si nad tým lámať hlavu. Prebehlo to rýchlejšie ako som sa mohla spamätať. Otvorila som dvere, vošla dnu a Simone stála v kuchyni a varila. Počula som aj iné hlasy,no myslela som si, že je to rádio. Naraz ma zbadala a spýtala sa:"Ako bolo v škole?"Hlasy stíchli. Ja rýchlym tempom kráčajúc som naštvane a zhnusene povedala:"Na hovno!" Rýchlo som chcela ujsť do izby a zavrieť sa tam, ale zastala som v dverách, pozrela na Simone a potom...
Na Billa? aToma? je to peknučké